Nie priamo do sveta, ale k nám do školy. Hýria farbami, sú milé a príjemné hŕkajú, ako najočakávanejší darček pod vianočným stromčekom - youtube_video.
Hodina prvá
S piatakmi sme rozbalili osem kuriatkovo žltých škatúľ a vrhli sa na ne. Deti hneď vedeli, čo majú s LEGOm robiť. Naštartovali sme stránku s návodmi, prešli sme si úvodnými zoznamovačkami so súčiastkami a roztriedili typy kociek na svoje logické miesta. A tá vôňa. Skoro ako nová kniha.
Zazvonilo rýchlejšie, ako by sme chceli. S prestávkou sme sa rozlúčili upratovaním kociek na svoje miesta.
Hodina druhá
Dievčatá a chlapci už vedeli, čo ich čaká. Lego mašinky. Tentoraz už skladali konkrétne stroje a čakali, že budú niečo robiť. Pustili sa do práce pilne, ako bobor do stavby hrádze. Vznikajú prvé hotové kreácie a zrazu sa z triedneho ruchu ozve: "Ono to nič nerobí!"
Žiaci narazili na prvý problém a museli ho vyriešiť. My, učitelia, sme sa prepli do módu družice, ktorá obieha okolo žiakov rýchlejšie, ako tí stíhajú žmurkať. Dôvod bol prostý. Mašinky museli tentoraz aj naprogramovať.
Kde vytvoria program? Ako ho nahrajú do stroja? Ako program spustia? Na všetko prišli, s malou pomocou od učiteľov, rýchlosťou šírenia dezinformácie.
Prvé progamy boli hlavne o rozhýbaní motora. Ten je podstatnou súčiastkou celého riešenia. Každý z motorov rozhýbe buď kolieska a vozítko jazdí, alebo pohyb rúk alebo nôh.
Nadšenie ako na futbalovom zápase sa dalo naberať na lyžicu.
Hodina tretia
Každý vedel, do čoho ide. Ako učitelia sme žiakom museli vymyslieť nový cieľ. Tým bolo naprogramovať mašinky tak, aby robili už konkrétne činnosti. Autíčka museli jazdiť, tanečník musel tancovať dlhšie, ako hanblivý ôsmak na diskotéke a nezmáme stroje museli motorom hýbať viackrát, aby sa naučili aj ďalšie programátorské finty.
Hodina štvrtá a ešte ďalej
Každá ďalšia hodina odvtedy sa nesie v duchu zložitejších činností, ktoré ideme mašinky naučiť. Postavených je už všetkých osem a teraz ich budeme programovať podľa toho, čo od nich budeme chcieť. Pridávame senzory, na základe ktorých bude mašinka robiť to, čo chceme.
Deti sa proste musia naučiť, že stroje sú tu na to, aby nám ľuďom slúžili.
Senzor na rozpoznávanie farby, senzor dotyku a senzor na detekovanie vzdialenosti. To sú súčiastky, ktoré fyzicky môžu na mašinku zapojiť a vdýchnuť jej tak život. Strojový, jednoduchý a krátky. No bude to plnohodnotný robot, akým robot má byť.
Ako s týmito skúsenosťami žiačky a žiaci naložia, je už na ich budúcom živote.